I need your love/ 3. kapitola-"Decko! "

 

Človek si myslí, že tu bude mať kľud od prekliateho Harryho a jeho party, ale nie. On musí byť hádam všade. Stál opretý o stenu hneď vedľa vchodu do hlavnej chodby.

„Magie? Ukážeš mi kde má kanceláriu sekretárka? Má môj rozvrh.“ Usmiala som sa na Mag, keď som sa otáčala chrbtom Harrymu a jeho vysmiatemu ksichtu smerujúcemu bohužial k nám. „Neboj, Jamie. Sekretárka vedela, že budeš bývať hneď vedľa mňa a bola si istá, že budeme spolu kamarátky tak mi ho dala.“ Podala mi malý farebný papierik, na ktorom boli hádam všetký farby sveta. Z časti som ho preskúmala ale prestalo ma to baviť,keď som  videla výraz magie. Chápala som mu. Harry mi bol takmer za chrbtom. „Ahoj... krásavice.“ Oslovil nás spoza môjho chrbtu. Jeho dych som mohla cítiť aj cez šálu. Pretočila som oči a otočila sa k nemu. Rozvrh som skrčila a rýchlo ho dala do tašky. „Ehm.. Ahoj.“odzravila ho Mag. Nemala som za pozrebu ho zdraviť. Prekrížila som si ruky na prsiach, predtým ako som cítila Magie-n (neviem to presne vyskloňovať, ale určite chápete :D ) lakeť pod mojimi rebrami. Podarilo sa mi zakriť palčivú bolesť v rebrách. Odvrátila som od neho pohľad. „Hmm. Ahoj.“ Odzdravila som ho bez akéhokoľvek záujmu a ešte viac upevnila svoj sebavedomí postoj. „Ale čoto. Niekto sa nám tu ignoruje?“ Harry sa na mňa uškrnul a prešiel za mňa. „To by som nerobil dievčatko, ak tu chceš byť bez akýchkoľvek problémov a ohováračiek.“ Pošepkal mi do ucha a nasal moj drahý parfúm do nosa. „Decko.. „ Vyštekla som na neho a prudko sa otočila k Magie za účelom ho mojimi vlasmi trafiť do tváre. „Ideme.“ Hrnula som sa preč s Magie za zadkom, snažiac sa nedotknúť ani jedného človeka z jeho party. „Vidíme sa, zlatko.“ Zakričal za nami Harry

 „Prosím ťa, nevieš čoho je Harry schopný. Nenaštvi ho. Viem čo to je.“ Povedala mi do očí Magie, keď ma po chodbe zastavila. „Správa sa ako decko, nech hovorí čo chce. Chcem len skončiť školu, ísť na vysokú a usadiť sa, aj keby mimo Londýna.“ Umiala som sa na ňu.“ Ale dúfam, že ostaneme stále kamarátky.“ Žmurkla som. „Tie najlepšie!“ Vykríkla a objala ma. „Ale čo, ahoj Mag, predstavíš nás?“ Zastavil sa pri nás vysoký chalan s hnedými vlasmi vyčesanými dozadu. „Uhm, jasné, Jace.. Jamie, Jamie.. Jace.“ Slabo sa usmiala. Podal mi ruku, myslela som, že si chce ňou potriasť, no v momente keď som sa ho dotkla zdvihol chrbá mojej ruky k jeho ústam a jemne ho pobozkal. V živote sa ku mne takto chalan nesprával. Vyzeral milo. Plne som sa usmiala a ukázala svoje biele zuby. „Teší ma.“ Žmurkol, ja som mu to opätovala stálym úsmevom. „Tiež. My.. uhm.. musíme ísť. Inak nestihneme hodinu.“ Vydala som zo seba, keď sa okolo nás rozliehalo zvonenie z rozhlasu. „Jasné, vidíme sa neskôr.“ Jace sa usmial a odkráčal, teda skôr sa rozbehol von zo školy. Prečo šiel von? Veď, veď iba začína škola. „Aj od tohto sa drž ďalej!“ okríkla ma Magie a ťahala do triedy. „Prečo?“ spýtala som sa akonáhle sme si v triede sadli do predposlednej lavice.  Pôsobil milo. Mám pocit akoby ma chcela držať ďalej od chalanov v okolý môjho domu , školy a rovno Londýna. „Zaplietol sa s Harrym. Musel mu „slúžiť“ alebo ako to povedať. Musel zisťovať veci o babách, ktoré Harry chcel. Neviem či to ešte platí alebo už splatil ich spor.“ Nechápala som jej slovám. „Aký spor?!“ šeptom som ju okríkla. „Ja.. ja neviem... Viem, že medzi sebou mali vážny spor, ktorý začal Jace. A tak to musel Harrymu splatiť, ale neviem aký, nikto nevie. Okrem Harryho a jeho party. A samozrejme Jace. Chvílu sa povrávalo, že Jace mal Harrymu zistiť niečo o novej babe, ktorá minulý rok prestúpila sem, aby mal lahšie ako ju dostať do postele. A vraj ju Jace pretiahol skôr ako Harry a to na jeho party. Pamätáš pravidlá, že?“ Och, jasné. Harryho párty, právo dostať ako prvý novú ‘dievčinku‘ do postele. Vypatlanci.

Do triedy vošiel starší muž s plešinkou na vrchu hlavy s väčším bruchom. Na sebe mal kockovú košeľu, k tomu hnedé nohavice obopásané čiernym opaskom. Svoj kufríček si položil na stôl. V momente ako sa otvorili dvere, všetký pohľady smerovali tam. Stál v nich vysmiaty Harry s taškou na jedno plece. „Prepáčte, pán Moon. Zaspal som.“ Jasné chlape, ty si zaspal. A pred školou ma nazýval zlatko a krásavica niekto z druhého sveta. Do čerta s ním.

Jeho oči cestovali po triede. Zastali na mojich a neprerušoval kontakt, kým ho neoslovil pán Moon. „Jasné. Chápem. Sadni si.“ Oči som zvrátila k učebnici Chémie. Cítila som známu vôňu. No a keď som za sebou započula zaškrípanie stoličky pochopila som prečo. Harry sedel rovno za mnou. „Vidíme sa opäť, kráska.“ Prehol sa cez lavicu a pošepkal mi. Prevrátila som oči a vzdychla. Bola som opretá o čelo stoličky, avšak keď ma oslovil musela som sa opreť loktami o drevennú lavicu. Pohľad mi padol na Magie, ktorá na mňa poslala súcitný pohľad. Už s ním niečo zažila. Viem o ňom dosť, aby som si o ňom urobila svoj obraz. Bol to obyčajný bastard, ktorý využíval dievčatá len pre sex a nič viac. Ale tiež je pravda, že mi Magie o ňom nepovedala všetko. Myslím, že mi o ňom hovorila len to zlé. Vlastne to môže byť aj v pohode chalan. Z môjho premýšlania ma prebudil pán Moon. „Táák, zopakujeme si pár starých vzorcov z chémie. Skúsime si tu novú slečnu..“ „Smith“ .. „Slečna Smith, výpočet hmotnostného zlomku?“ „Uhm, jasné.. Dvojté Vé sa rovná hmotnosť látky deleno hmotnosť roztoku.“ Usmiala som sa na pána Moona. „ďakujem. Pamätá si niekto výpočet látkovej koncentrácie?“ vrátil sa ku katedre a zadíval sa do nej. Zdvihol pohľad na triedu po troche času. „Vie niekto? Vy slečna Smith?.. Viete?“ Nechcem tu robiť zo seba múdru, že si pamätám veci zo základky ale mám v celku dobrú pamäť. „ Cé sa rovná látkové množstvo látky deleno objem látky.“ Skoopila som zraj na svoje prsty pod ľavicou. „Super. Aspoň niekto dával pozor na základke.“ Povzdichne si.

Hodina ďalej prebehla v pohode. Harry nemal, žiadne poznámky, ale jeho oči som mohla cítiť na svojom tele. Prepaľoval ma pohľadom. Ďalšia hodina bola telesná. Nenávidím ju odkedy som bola nazvaná ‘dokonalá volejbalistka‘ na druhom stupni, myslím, že v deviatke. Nie som si istá.Dobre, išiel mi volejbal ale nikdy som v ňom nebola dokonalá. Na nešťastie túto hodinu so mnou Mag nemala. Mala v tom čase Biológiu. A na ďaľšie nešťastie ju mal so mnou Harry. A na posledné nešťastie hrali sme volejbal. Bola som rada, že som nebola v tom istom týme ako on. Asi by som mu tú loptu vrazila smečom do ksichtu. Ale teraz, keď bol v druhom týme, som mala aspoň šancu a dôvod to skúsiť. Ani neviem kde sa vo mne berie tá nenávisť k nemu.

„Smithová, ideš podávať.“ Okríkla ma učiteľka a hodila mi loptu. Nadhodila som si ju a trafila z vrchu do nej. Moje prudké podanie prešlo na druhú stranu. Harry sa v tom čase díval niekam inam, v poslednom momente otočil hlavu ako zahliadol tieň a lopta ho trafila rovno do čela. Jeho telo sa zrútilo na zem a ruku si priložil k trafenému miestu. Na tvári sa mi črtal úsmev. Bože, ďakujem, že si ma vyslišal. Podbehla som sieť a vybrala sa k miestu, kde už všetci stáli nad Harrym. Nahodila som prevynilý výraz, s ktorým som prišla k nim. Zrútila som sa na kolená. „Och, môj bože. Mrzí ma to. Si v pohode?“ nedokázala som skryť malý úskrn a Harry mu okamžite pochopil. Pochopil, že ma to nemrzí. Skôr mi je do slaču. Ale od smiechu. Harry sa otriasol. Na čele sa mu črtal červený kruh. Bodajby mal modrinu. Ale aj keby mal. Trafilo to vrch čela, čo znamená, že to mohol v pohode zakryť s jeho dlhými, kučeravými vlasmi hnedej farby. Fakt bol v tom, že sa mi to páčilo. Jeho vlasy boli iné ako každého druhého na škole. Prečo aj vlastne si musia všetci vyčesávať tie vlasy do hora. Potom to nie je ani tak pekné. Je to už na.. uhmm.. vracanie? Asi tak. Dostala som znovu loptu. Podanie šlo presne na toho istého človeka ako predtým. Avšak Harry to tento raz odrazil do vrchu telocvične. Ďalší to spracoval a prihral Harrymu na smeč. Bol však pomalý. Stihla som dobehnúť skôr ako on a zasmečovala ja.

Takto to šlo aj túto hodinu. S Harrym sme sa neustále doťahovali. Bola pravda, že mu ide volejbal. Nebol tak zlý. Ale pri niektorých veciach vyzeral akoby ho nehral pol roka.

Všetký ostatné hodiny boli strašné. Zistila som, že mám v pondelok rovnaké hodiny ako Harry. Hádam to zajtra tak nebude. Dostali sme dosť úloh. Sámozrejme ja podstivá si ich spravím a dopadne to ako na iných školách, že sa celá trieda nahrnie k môjmu zošitu a budú opisovať. A ak bude výsledok iný ako mám ja tak sa budú sťažovať, že to majú zle. Ale čo, ich chyba. Nemajú opisovať. Našťastie s Mag sme mali rovnaký počet hodín tak šla so mnou domov. Nevedela by som to keby ma nedobehne na konci areálu školy. V prvom momente som si myslela, že je to Harry.

„Počula som, že Harry má od telesnej červené čelo ako rajčina. A bolo tam spomenuté aj tvoje meno. Vysvetlíš mi to?“ so smiechom sa ma spýtala. „ No ono je to tak, že nedáva pozor a nesústredí sa.  Učiteľka zapískala, aby sme začali hrať volejbal, ja som podala a v poslednom okamihu Harry otočil hlavu a trefa presne do čela.“ Usmiala som sa do zeme sama pre seba. „Dobre mu tak.“ So smiechom som sa otočila k Magie. Vypukli sme ním. Všetci okolití ľudia na nás pozerali ako na bláznov. Veď smiech je zdravý. Čo chcú? Cestou domov mi Mag hovorila vtipné príhody zo školy. Podľa toho všetkého to bude zábava tam chodiť. Aj keď mi to tam bude trochu kaziť Harry.

S Mag sme sa pred domom rozlúčili a každá sme šli do svojho. „Mami! Oci! Som doma!“ skríkla som a rozbehla sa hore schodmi. Zabuchla som za sebou dvere tesne predtým ako som padla do postele. Moje telo bolo ubolené z volejbalu a všetkého z dnešku. Trochu som ho prebudila vlažnou vodou. Obliekla osm si ľahký svetrík v nude odtieni a červené nohavice.Ešte som si zo skrine vytiahla kožennú budnu nakoľko musím ísť vyvenčiť Jacka. Ale predtým. Úlohy. Bola som zvyknutá, prísť domov, urobiť úlohy, naučiť sa a potom čo chcem. Veľa učenia tam nebolo. A úlohy boli primitývne. Z postele som zhrabla mobil, klúce a bundu. Mobil som dala do vrecka nohavíc, klúce zavesila na môj ukazovák a zobrela ich v ruke. Bundu som na seba rýchlo navliekla. Z predsieňe som vzala vôdzku a vyšla von. Jack spokojne behal po tráve. Akonáhle ma spozoroval rozbehol sa ku mne. Takmer mi zlomil nohu keď nestihol zabrzdiť a vrazil mi do nej. Predsalen toto plemeno nie je najmenšie a najlahšie. Štrngot príveskov na vôdzke ho rozjašil a ja som mu to ledva, ledva  zapla o obojok. Z cestičky, ktorá viedla pozdĺž domu som sa dostala pred dom. Prešla som na chodník a spokojne si s ním vykračovala ulicou. Všímala som si autá jazdiace, okolo nás, detské oči jasajúce pri pohľade na Jacka, ubehol mi aj pohľad do strán a za mňa. Mala som pociť niekoho známeho za mnou. V momente keď som si začala myslieť, že som paranoidná zabočila som k parčíku cez cestu. Môj pocit sa premenil na skutočnosť. Cestou po chodníku v parčíku sa ocitla niečia ruka na mojom ramene. DOSŤ známa ruka!...

Oficiálne moja asi najdlhšia kapitola akú som kedy v akom príbehu napísala :D Dúfam, že ste to dočítali až sem :) A tiež by som chcela poprosiť OKOMENTUJTE to tu aby som vedela kto v SKUTOČNOSTI číta tento príbeh :) A rovno môžete odpovedať na moju otázku: Koho myslíte, že to bude ruka? :)

                                                                                             -Minime