I can't be without YOU

Title: I can't be without YOU
By: Minime

 Sedela som v letiskovej hale čakajúc na môj let do New Yorku. Vianoce som mala tráviť so svojim priateľom a našou adoptovanou dcérou, namiesto toho som tu. Vraciam sa domov. Môj priateľ, Louis, sa so mnou pohádal kvôli času. Bolo mi to ľúto. Chcela som ich tráviť spolu, namiesto toho ich budem tráviť v mojom malom byte. Kde budem sedieť v malej sedačke pri okne a budem pozerať ako vonku sneží.

Otvorila som notebook na mojich kolenách a rozklikla kolonku 'My'. Bolo v nej plno fotiek a videí. Otvorila som jedno z mnohých videí, moje oči začali opúšťať slzy. Bude mi chýbať na Vianoce malá Sophi ako aj Louis. Milujem jeho úsmev pri ktorom sa mu rozjasnia oči. Jeho jemné vlasy o ktoré sa až prehnane stará.

"Máte krásneho manžela a dcéru." počula som spoza seba hlas. Keď som sa otočila sedela tam staršia pani s knižkou v ruke a milým úsmevom.

"To n... Ďakujem." Usmiala som sa späť. Ten pocit, že by bol Louis môj manžel ma hrial pri srdci. Manžela ako je on by si priala nie jedna žena. Je pozorný. Milujem keď sa o mňa staral keď som bola chorá. Ako krásne vyzeral so Sophi na rukách. Ako jej každý večer spieval aby zaspinkala. Bola na neho naviazaná rovnako ako na mňa a ako ja na ňu. Nedokážem tráviť prázdniny a Vianoce bez nich dvoch. Bez plaču a smiechu malej. A hlavne bez pohľadu na Louisa. 

Schovala som notebook späť do tašky, vzala kufre a rozkáčala sa celou halou, ktorú plnilo veľa ľudí, ktorý sa chceli dostať na posledný čas domov. 

"Prosím vás, ja potrebujem letenku do New Yorku. Mám tam rodinu." Plakala žena, ktorá stála pri vybavovačke.  Podišla som k nej a dala jej ruku na rameno.

"Tu máte. Letenka do New Yorka. A užite si to tam." Usmiala som sa a podala jej ju.

"Ale to nemôžem prijať len tak."

"Môžete. Ja do New Yorku nepotrebujem ísť. Máte tam rodinu, ktorá na vás čaká. Ja ju mám tu, aj keď nie sme svoji." Usmiala som sa a cítila ako moje oči plnia slzy. Louisa milujem a neprestanem, aj keď sa pohádame.

"Veľmi vám ďakujem!" Žena ma silno objala. Usmiala som sa úsmevom, ktorý mi hneď opätovala.

"Šťastné a veselé Vianoce." povedala som jej predtým ako som sa pohla smerom k východu. "Aj vám." Jej hlas sa mi rozliehal v ušiach. 

Prvý moment čo som spravila keď som vyšla bolo zastaviť si taxík. Zastavilo pri mne žlté vozidlo s nápisom Taxi. Vodič mi naložil veci do kufru a ja som si spokojne sadla na miesto spolujazdca spolu s kabelkou. 

"Kam to bude, mladá slečna?" Spýtal sa s úsmevom predtým ako vyštartoval na adresu ktorú som mu nadiktovala. Bol milý, celú cestu mi hovoril o jeho rodine a ako mu vadí, že musí robiť aj teraz na Vianoce. 

Stála som s kuframi pred domom a rozmýšlala či som naozaj spravila dobre. S Louisom sme na seba tak nakričali, že sme si navzájom povedalí, že sa nenávidíme a nechceme sa už nikdy stretnúť. Bolo bolestivé to povedať rovnako ako aj počuť od osoby ktorú milujete. Louisove auto nebolo na príjazdovej ceste. Možno vozí Sophi po Londýne aby zaspala. Vždy ju to dokázalo uspať. 

Dotrepala som sa s kuframi do domu, kde rozvoniavala vôňa limetkového čaju, ktorý sme pili všetci traja. Pripomenulo mi to všetko. Keď sme sa sem prvý krát nasťahovali. S Louisom sme spolu uspali Sophi a nakoniec pred krbom sedeli so šálkou limetkového čaju blízko pri sebe a bavili sa o všetkom čo by sa malo alebo mohlo stať. A keď k nám prišla prvý krát socialna pracovníčka a pochválila nám čaj a vôňu tohto domovu. Presne po tom ako si odpila z čaju nám povedala, že sme krásna rodina a verí nám. Alebo keď ho Sophi namiesto pitia nastriekala na podľahu, stenu a hlavne na nás dvoch. Vtedy sme sa smiali všetci a od srdca. 

Zložila som ich v predsieni a sadla si do kresla pri okne. Čakala som na moje dve lásky.  Po piatich minutách sedenia som počula buchnúť dvere a ťažké kroky smerujúce so obývačky. Louis vošiel so Sophi na rukách ale nevšimol si ma. Sophi spala v jeho naručí. V náručí, ktoré milovalo nie jedno dievča.
"Táák, krásne spi." Pošepkal jej predtým ako jej venoval bozk na čelo a položil ju do postieľky. Posledný krát ju pohladil po vlasoch a pohľad smeroval mojím smerom. 

"[Y/N]? Och môj bože [Y/N]!" Rozbehol sa ku mne s otvorenými rukami. Vtiahol ma do jeho veľkého a príjemného medvedieho objatia, ktoré tak milujem. 

"Louis! Pššt. Ešte ju zobudíš. Poď radšej do spálne." Louis zdvihol nad mojou poslednou vetou obočie a lišiacky sa usmial. "porozprávať sa." dodala som, predtým ako sa jeho tvár vrátila do normálneho stavu a už nemal zdvihnuté obočie alebo ten jeho lišiacky úsmev. Potiahol ma smerom, kde sa nachádzalo schodisko, ktoré viedlo na poschodie a presne do našej izby. 

"Ja.. Louis prepáč mi, ja.. bola som nahnevaná a nerozmýšlala čo robím, nechcela som odísť, ale bála som sa ostať preto som sa chcela vrátiť a .. a .." Louis ma zasekol v mojich slovách keď si ma pritiahol bližšie k nemu, tak že sa naše čelá opreli.

 " [Y/N].. Bol som na letisku... Zastaviť ťa." povedal predtým ako sa mi prisal na pery. Naše pery ostali v sinchronizácii, čo znamenalo, že mse každý vedeli kam a ako sa pohnúť. Vedeli sme to od prvého razu keď sme sa pobozkali. Chýbali mi tieto pery. Plné pery, ktoré vždy vedeli upokojiť.